Ostriežik v konfliktnej situácii

Kapitola Rybia krv:

Čudné, ako slepo ľudia veria príslovečným múdrostiam! Líška nie je o nič prefíkanejšia ako iné dravce a je oveľa hlúpejšia ako vlk a pes. Holub nie je krotký a o rybách sa šíria vôbec iba samé nepravdy: ryba nemá ani „rybiu krv”, ako sa hovorí o nudných ľuďoch, a nie je ani spoľahlivo zdravá, ako to vyjadruje spojenie „zdravý ako ryba”.

…zo všetkého najmilšie je to, keď sa už plávaniaschopné deti ostriežika červeného (Hemichromis bimaculatus) ukladajú spať. Hneď po zotmení každý večer vracajú späť do hniezda a zhromaždia sa v jame pod vábiacou matkou. Otec medzitým rýchlo prejde celú nárdž a hľadá prípadných oneskorencov. Dlho ich k sebe neláka, ale ich jednoducho vdýchne do ústneho otvoru. Pripláva s nimi k hniezdu a vyfúkne ich do jamy.

Dieťa, ktoré takto vydúkne, klesá hneď k zemi a ostáva ležať. Múdrym reflexným zariadením sa totiž plávajúce bubliny spiacich cichlíďat siahnu tak silno, že sú oveľa ťažšie ako voda a ostávajú ležať v jame ako malé kamene, presne tak, ako to robili, keď sa narodili a keď ich plávajúca bublina nebola ešte naplnená plynom. Tú istú reakciu oťažievania vyvolá aj to, keď jeden z rodičov vezme mláďa do palule. Bez tohto reflexného mechanizmu by otec detí, ktoré večer zozbiera, nikdy nedokázal udržať pokope.

Práve počas takéhoto transportu domov zablúdených detí som raz videl samčeka ostriežika červeného, ako urobil niečo, čo ma neskutočne udivilo. Neskoro popoludní som prišiel do inštitútu, už sa zvečerievalo. Napriek tomu som ešte rýchlo nakŕmil ryby, ktoré v ten deň nič nedostali, medzi nimi aj pár ostriežikov, ktoré viedli mláďatá. Keď som pristúpil k nádrži, boli už takmer všetky mláďatá v jame s hniezdom a nad nimi verne držala stráž matka. Neprišla ani k jedlu, keď som do nádrže hodil kúsky dážďovky. No otec, ktorý po akváriu rozčúlene hľadal zablúdené deti, sa dal odpútať krásnou dážďovkou. Priplával, schmatol červa, no nemohol ho pre jeho veľkosť zhltnúť hneď. Práve, keď s plnými ústami prežúval, uvidel jedno zablúdené mláďa, ako osamelé pláva v nádrži. Ako zelektrizovaný vyrazil, hnal sa za dietkom a vzal ho do už aj tak plnej ústnej dutiny. To bolo také napínavé! Ryba mala v papuli dve rôzne veci, z ktorých mala jedna puvovať do žalúdka a druhá do jamy s hniezdom. Čo sa stane? Musím povedať, že v tom momente by som sa za život onoho mláďatka nedal ani groš.

To, čo sa však v skutočnosti stalo, bolo veľkolepé! Ryba zmeravela s plnou papuľou, no neprežúvala. Ak som niekedy videl rozmýšľať rybu, bolo to vtedy! Uvážme, aké je to čudné, že ryba sa dostala do naozaj konfliktnej situácie a že sa živočích správa presne tak ako človek, totiž, že je zablokovaný všetkými smermi, že ostane stáť a nevie sa pohnúť ani dopredu a ani dozadu?

Dlhé sekundy stál otec hemichromis ako prikovaný, no bolo vidieť, ako to v ňom pracuje. A potom vyriešil konflikt spôsobom, ktorý si zasluhuje jednoducho obrovskú úctu. Vypľul celý obsah paule, červ padol na dno, ostriežatko urobilo to isté, lebo oťaželo už opísaným spôsobom. Potom sa starý ostriež odhodlane obrátil k červovi, bez chvatu ho zožral – ale jedným okom stále sledoval dieťa, ktoré „poslušne” ležalo na dne. Keď bol hotový, vdýchol ho a zaniesol ho k mame.

Niekoľkí študenti, ktorí to všetko pozorovali so mnou, začali odrazu ako na povel tlieskať.

O autorovi

Konrad Lorenz je nositeľ Nobelovej ceny za etológiu (veda o správaní zvierat) v odbore lekárstva a fyziológie (1973). Zdôrazňoval, že „iba existencia živého tvorstva v optimálnych podmienkach životného prostredia dáva nádej aj na šťastnejší život človeka“. Ako jeden z najvýznamnejších prírodovedcov našej doby vždy dôrazne pripomínal nesmierny význam zachovania všeobecnej úcty k životu. Želal si, aby ľudia pochopili, že zvieratá na našej planéte by sme mali považovať za svojich blížnych a pripomínal dôležitosť ich trvalej existencie aj pre nás. Obával sa, že v našom svete, často redukovanom len na konzumné ciele, sa strácajú základné hodnoty ľudskosti. Jeho odkaz je stále aktuálny.